Michal Škombár je mladý slovenský spisovateľ, ktorý sa rozhodol ísť za svojím snom napriek zákernému ochoreniu – svalovej atrofii. Je autorom knihy Druhá šanca, ktorá rozhodne nebola jeho posledným dielom.
Vaša prvotina Druhá šanca zaznamenala úspech a stretla sa s pozitívnymi ohlasmi. Ako knihu vnímate s odstupom času?
S odstupom času sa pozerám na to tak, že som mal byť vtedy na seba a knihu prísnejší. Mal som ten knižný obsah skrátiť, aby sa kniha rýchlejšie čítala. Ale ako autor sa učím a možno aj keď moja prvotina nie je dokonalá, som na ňu hrdý. Bolo to predsa moje knižné dieťa.
Začiatky sú vo všetkom najťažšie. Kedy sa vo vás prebudil spisovateľský talent? Aké boli vaše prvé skúsenosti s písaním?
Moje začiatky boli v detstve a to dejstvo bolo veľmi krátke. V tom čase som napísal ako štvrták na základnej škole jednu poviedku. Bola takého humorného žánru, ale keď som sa dozvedel, že neprečítaná skončila v koši, tak ma to trochu ranilo. Hovoril som si, že načo to od nás chceli, keď to aj tak nakoniec skončilo v koši. A niekedy pred tromi rokmi som v televízori uvidel reklamu na e-knihy. Začítal som sa do knihy a ono mi to učarovalo. Ja, čo som knihy veľmi nemusel, bol som nimi odrazu pohltený. A v tom čase, po dočítaní trilógie Hier o život, som po dlhých rokoch začal písať a vznikla z toho Druhá šanca.
Vraví sa, že kniha dokáže čitateľa zmeniť. Týmto procesom určite prechádzajú aj autori. Čo pre vás písanie a vydanie knihy znamenalo? Zmenilo vás v niečom?
Pre mňa to bolo naozaj skutočné, až keď som sa jedného rána prebudil a moja kniha bola to prvé, čo moje oči uvideli. Prišla rovno z tlačiarne a v tom momente to bolo pre mňa všetko skutočné a nádherné. Písanie som bral ako možnosť ukázať svetu mesto v mojej hlave. Mesto, v ktorom sa prechádzam. Ukázať príbeh, ktorý mi Boh v jeden večer daroval, keď som povedal, že by som tiež túžil napísať niečo také, ako som čítal. Netuším, v čom ma to zmenilo. Možno, len v tom, že som vnútorne viac dospel čo sa týka písania. Prijímam konštruktívnu kritiku a snažím sa z nej poučiť.
Kniha Druhá šanca je čiastočne autobiografická. Mike Hasson trpí podobne ako vy svalovou atrofiou. Čo ďalšie vás spája s hlavnou postavou?
Tých vecí je viac. Páčilo sa mi rovnaké dievča. Mám rovnako skvelú rodinu. Môj najlepší kamoš sa vo veľa veciach podobá s tým Mikovým. Bojujem so strachom, ale to sa týka možno každého. Tých vecí tam je viac, ale na všetky si teraz nespomínam.
Spisovatelia nielen radi píšu, ale aj čítajú. Akú knihu si rád prečítate? Dávate prednosť určitému žánru alebo autorovi?
Za tri roky som toho stihol prečítať už celkom dosť. Rád čítam young adult, sci-fi, fantasy a také tie teenegerské veci. Páčia sa mi rozhovory v young adult knihách. V niektorých knihách sú tie rozhovory totálne nespisovné a vtedy si poviem – toto je realistické. Takto predsa hovoria mladí. Zakaždým, keď čítam, snažím sa zapamätať si niektoré nové slová. Moji obľúbení autori zo súčasnosti sú John Green, Veronica Roth, Rainbow Rowell, Suzanne Collins, Mirka Varáčková. Z dávnejšej tvorby je to J.R.R. Tolkien, C.S. Lewis, Francis Scott Fitzgerald.
Na čom momentálne pracujete? Bude mať Druhá šanca pokračovanie?
Momentálne pracujem na pokračovaní Druhej šance. Dnes okolo tretej nadránom som ju dopísal, ale stále na nej zostáva ešte veľa práce. Kontrolné čítania, aby všetko sedelo s prvou časťou. Čakajú ma ešte konečné úpravy textu.
Váš príbeh je pre mnohých inšpirujúci. Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí podobne ako vy trpia svalovou atrofiou, prípadne inými zákernými chorobami?
Odkázal by som im, aby sa nikdy nevzdávali. Niekedy prídu ťažké chvíle, ale keď ich prekonajú svojou odvahou a bojovnosťou, posunie ich to určite ďalej. Mali by začať „snívať“, ale zároveň si aj sny plniť. Ak sa rozhodnú iba prežívať svoje dni, mali by sa zamyslieť, či náhodou všetko nedarovali bez boja svojej chorobe.
