Pokiaľ je nejaká kniha veľmi úspešná a stane sa z nej bestseller, je veľmi pravdepodobné, že neunikne ani pozornosti filmových tvorcov. Pokiaľ autor s filmovou adaptáciou súhlasí, väčšinou mu to prinesie mnohé výhody, ako zvýšený záujem, slávu a predaj jeho kníh. Na druhej strane všetci veľmi dobre vieme, ako často sa film od knižnej predlohy líši, a to je často kameňom úrazu medzi spisovateľom a filmármi. A hoci paradoxne sú viaceré takéto filmy veľmi populárne, ich literárni otcovia a matky sa s nimi nikdy zmieriť nedokázali.
P.L.Travers: Mary Poppins
Príbeh o svojskej opatrovateľke detí Mary Poppins, ktorá vlastní lietajúci dáždnik a iné originálne nástroje je prvým so série kníh anglickej spisovateľky Pamely Lyndon Travers (1899-1996). Keď sa oň v 60. rokoch začalo zaujímať čoraz väčšie filmové impérium Walta Disneyho (1901-1966) a následne aj v roku 1964 film Mary Poppins natočilo, viedlo to k mnohým stretom medzi Travers a štúdiom. V prvom rade sa jej nepáčili animované sekvencie vložené do hraného filmu, množstvo veselých pesničiek a tiež fakt, že film nezobrazoval jej hlavnú hrdinku, ako ju ona sama vytvorila a celý sa niesol v inej atmosfére. Hoci nakoniec bol film zrealizovaný a Travers prišla na premiéru, takmer celú ju strávila v slzách a odmietla, aby Disney spracoval jej akúkoľvek ďalšiu knihu. Táto historka sa neskôr sama stala predmetom filmového spracovania pod názvom Zachráňte pána Banksa (2013).
Stephen King: Osvietenie
Americký autor Stephen King (1947) je autorom desiatok kníh žánru hororu, trileru a fantasy. Mnohé z jeho diel boli prenesené na filmové plátna alebo televízne obrazovky. Niektoré s väčším úspechom, iné s menším a zatiaľčo bol autor spokojný napríklad s adaptáciami režiséra Franka Darabonta (1959) v podobe Vykúpenia z väznice Shawshank (1994) a Zelenej míle (1999), veľmi kritický bol k filmovej verzii svojho Osvietenia (1980) od režiséra Stanleyho Kubricka (1928-1999). To je príbehom Jacka Torrancea a jeho rodiny, ktorí trávia zimu sami v izolovanom horskom hoteli, kde Jack získal prácu. Depresívne prostredie a mnohé záhadné javy odohrávajúce sa v hoteli pomaly pripravujú abstinujúceho alkoholika so sklonmi k násiliu o rozum a svoj hnev si začína vylievať na svojej manželke a synovi Dannym. Filmári však podľa Kinga nedokázali obsiahnuť mystické zlo, ktoré vládlo v hoteli, a preto ho hľadali v postavách, z čoho nakoniec vzišla nevýrazná domáca tragédia. Problém bol podľa autora hlavne v tom, že sami nedokázali uveriť tomu, čo on popísal, a preto to nedokázali spraviť uveriteľným ani pre nikoho ďalšieho. Nepáčil sa mu ani výkon Jacka Nicholsona v hlavnej úlohe, ktorý pôsobil šialene už od začiatku filmu a nie až po príchode do hotela.
Winston Groom: Forrest Gump
Hoci Forresta Gumpa pozná asi každý, s menom jeho autora Winstona Grooma (1943) to také isté nie je. Ten má na filmárov svojho najslávnejšieho diela dodnes ťažké srdce a trpké spomienky, ktoré neskôr spomenul aj vo svojej druhej knihe o Forrestovi Gumpovi, kde odporúča, aby ľudia nikdy nedovolili spraviť film zo svojho životného príbehu. Grooma nahneval spôsob, akým štáb vynechával mnohé podstatné body zápletky a zjednodušoval konanie jeho postáv. Zo ziskov filmu získal len veľmi málo a aj o to musel bojovať. Viac mu bolo odopreté, keďže v tom čase vzhľadom na zisky spojené s reklamou a propagáciou nebol film zatiaľ ziskový. Film z roku 1994 neskôr získal až šesť Oscarov vrátane Najlepšieho filmu, v ďakovných rečiach ani jedného z ocenených však meno autora predlohy Winstona Grooma nepadlo.
Anne Rice: Interview s upírom
Americká spisovateľka Anne Rice (1947) je dobre známa všetkým priaznivcom fantastickej literatúry predovšetkým vďaka svojím knihám o upíroch. Tou najslávnejšou je Interview s upírom, na motívy ktorej vznikol v roku 1994 rovnomenný film. Dielo sa točí okolo upírskeho majstra Lestata a jeho učňa Louisa, ktorí putujú storočiami až dodnes, kedy Louis rozpráva novinárovi neuveriteľný príbeh svojho života. Rice po zistení, kto si vo filme zahrá, vyhlásila, že Tom Cruise v žiadnom prípade nemôže hodnoverne zahrať jej upíra Lestata. Napriek tomu však bola napokon s jeho výkonom spokojná a vyjadrila mu svoj obdiv. Na motívy Riceovej kníh vznikol s postavou Lestata v roku 2002 aj film Kráľovná prekliatych, ten však kvalitatívne veľmi zaostáva za svojím predchodcom a Anne Rice ho dodnes odmieta vidieť s tým, že nebude pozerať filmy znetvorujúce jej knihy.
Road Dahl: Charlie a továreň na čokoládu
Britský spisovateľ detských kníh a satirických historiek Road Dahl (1916-1990) bol veľmi znechutený tým, čo spravil herec Gene Wilder jeho Willyho Wonkovi vo filme Willy Wonka a továreň na čokoládu z roku 1971. Herec bol podľa Dahla až priveľmi živý a prehnane gestikuloval a žiadnym talentom sa podľa neho neprezentoval ani režisér snímky. Nepáčilo sa mu ani to, že Wonkovi sa venovala vo filme väčšia pozornosť než hlavnej postave, Charliemu. Preto v tých časoch ani nevzniklo filmové pokračovanie druhej časti, Willy Wonka a sklenený výťah a Dahl kategoricky zakázal, aby sa jeho ďalšie diela dostali do rúk filmárov, minimálne počas jeho života. Ďalšie Dahlove diela, ako Čarodejnice (1990), Matilda (1996), Jakub a obrovská broskyňa (1996) či novšia verzia Willyho Wonku v podaní Johnnyho Deppa vo filme Charlie a továreň na čokoládu (2005), tak boli skutočne natočené až po autorovej smrti.
Anthony Burgess: Mechanický pomaranč
Britský autor Anthony Burgess (1917-1993) po zhliadnutí filmu Mechanický pomaranč(1971) natočeného podľa jeho rovnomennej knihy ľutoval, že túto knihu niekedy vôbec napísal. Film totiž posolstvo a ducha knihy podľa Burgessovej mienky interpretoval úplne zle a vôbec nepochopil hlavnú myšlienku, ktorá potom unikala aj divákom a čitateľom. Nepáčilo sa mu ani že na základe jeho knihy vznikol film, ktorý oslavuje násilie a sex.
Bret Easton Ellis: Americké Psycho
Novelista a scenárista amerického pôvodu Bret Easton Ellis (1964) zase nebol až tak kritický k intepretácii svojho diela vo trilleri Americké Psycho (2000) ako k samotnému faktu, že sa nehodí na filmové spracovanie. Vizuálne spracovanie totiž kladie otázky a vyžaduje odpovede, zatiaľčo v literárnom je možné dať oveľa hlbší priestor fantázii, vlastným predstavám a vzniknuté otázky si každý môže vysvetliť po svojom.
D. Salinger: Ujko Wiggly v Connecticute
O tejto práci ani filme ste možno ešte nepočuli, je však odpoveďou na otázku, prečo nikdy nevzniklo filmové spracovanie kultového románu Kto chytá v žite alebo Franny a Zooey. Koncom 40.rokov totiž americký prozaik Jerome David Salinger (1919-2010) súhlasil so vznikom filmu podľa jeho knihy, ktorý niesol názov Moje pochabé srdce. Následný film ho ale tak zhrozil, že prisahal nikdy viac neposlať svoje práce na podobný „bitúnok“.
Richard Matheson: Ja, legenda
Hoci na motívy príbehu Ja, legenda vznikli viaceré filmy, ani s jedným z nich nebol americký autor Richard Matheson (1926-2013) spokojný. Prvá adaptácia Posledný muž na Zemi(1964) síce viac menej verne kopírovala predlohu, mohla to však podľa Mathesona zvládnuť aj lepšie a Vincenta Price nepovažoval za vhodného herca na hlavnú postavu príbehu. Film Omega Man (1971) sa zase natoľko vzdialil od predlohy, že si k nemu Matheson žiadne nároky ani nerobil. Najnovšia filmová verzia Ja, legenda (2007) s Willom Smithom napokon úplne a zásadne zmenila koniec, keďže pôvodný nebol dobre prijatý pred testovacím publikom. Nato Matheson len poznamenal, že nerozumie prečo je Hollywood tak veľmi fascinovaný jeho knihami, keď sa neskôr nikdy nenamáha sfilmovať ich, ako ich on sám napísal.
Zdroje
