Čo viedlo k tomu, aby sa nevinná žena ocitla na hranici? Na otázku odpovedá Denisa Fulmeková vo svojej knihe Agáta s podtitulom Čarodejnicu nenecháš nažive. Ide o vymyslený príbeh, ale nemala by som problém uveriť, že všetko prebehlo presne tak, ako to autorka popisuje.
Agáta je obyčajná žena a hoci je vydatá, neteší sa najlepšej povesti. Manžel trávi na cestách viac času než s ňou a jej matka opustila rodinu kvôli milencovi. Vyzná sa v bylinkárstve a odtiaľ to k obvineniu z čarodejníctva nie je ďaleko. Hoci ide o fikciu, autorka sa inšpirovala osudom skutočnej ženy. Na prelome 16. a 17. storočia žila v Pyspekách, dnešných Podunajských Biskupiciach, žena menom Agatha Tott Borlobaschinová, ktorú po obvinení z čarodejníctva 24. mája 1602 upálili na hranici v centre dnešnej Bratislavy.
Už z úvodných informácií o knihe je jasné, že sa na konci neudeje žiadny happy end. Príbehu to napriek tomu neuberá na čare, pretože hoci koniec poznáte, neviete, čo mu predchádzalo a práve to je ústrednou líniou knihy. Samotnému procesu vypočúvania a vykonania rozsudku je venovaných len niekoľko strán. V podstate, odkedy je Agáta zadržaná, všetko sa zomelie pomerne rýchlo. Nemusíte sa obávať ani detailných opisov mučenia. Aj keď to nie je príjemné čítanie, autorka evidentne nechcela šokovať za každú cenu.
Denisa Fulmeková naturalisticky opísala život na dedine pred 400 rokmi, kde to vôbec nebolo ružové ani idylické ako z rozprávky. Alkoholizmus, domáce násilie, chýbajúca zdravotná starostlivosť, či vysoká úmrtnosť detí boli na dennom poriadku. Povery, závisť a predsudky vytvárali prostredie, v ktorom sa veľmi ľahko ukazovalo prstom na každého, kto sa vymykal priemeru. Veľmi prirodzene pôsobilo používanie archaizmov a dobových slov. Slovná zásoba, dialógy aj správanie postáv sú adekvátne dobe a aj na malom priestore sa autorke podarilo vykresliť zaujímavé vedľajšie postavy, z ktorých každá prežíva v útlej knižke svoj vlastný mikropríbeh. Dej nezahlcuje zbytočná vata a odsýpa pomerne rýchlo. Knižka sa dá bez problémov prečítať behom jedného popoludnia.
Len čo Agáta prebrala neforemnú handrovú guču, zoslabnutá žena sa pričochrala k nízkemu drevenému stolčeku a zviezla sa naň. Oboma rukami si oblapila brucho a z očí jej vyvrel potok sĺz. ,,Moje mŕtve dieťa,“ rozplakala sa Anna. ,,Stále mám kŕče a veľmi krvácam. Vymysli voľačo, lebo inak so mnou bude amen.“
,,Ach, čo už len ja vymyslím?“ zahorekovala Agáta. ,,Mala si ísť radšej za starou babicou Henčelovou, je skúsená, ona by ti najlepšie poradila!“ vyhŕklo z nej, lebo sa naľakala, že Anna Vargová jej tu na stolčeku vypustí dušu. Na pôrody a ženské veci okolo toho tu predsa bola Henčelka, ona sa v týchto záležitostiach vyznala a mala doma aj nejaké lekárske inštrumenty,
,,Aby ma zas po celých Pyspekách roznosila, že som planá a neviem ani decko donosiť?“ Anna prerývane žalostila a krútila sa na šamlíku. ,,Bola som si istá, že teraz to vyjde! Že potom ju zavolám, až k pôrodu!“
,,Neplač Anka, od plaču ti bude len horšie. Dám ti niečo, upokoj sa.“ Agáta si čupla k trpiacej žene a chlácholivo ju hladila voľnou rukou po ramenách. V druhej stále držala zabelený mŕtvy plod.
Agáta je jednoduchá, možno trochu naivná, ale zato sympatická mladá žena, ktorá to nemá v živote ľahké. Často je obeťou ohovárania a klebiet kvôli netradičnému manželstvu a minulosti jej matky. Hoci nad jej osudom rozhodli muži, ktorí sa podieľali na odsúdení, cestičku k hroznému koncu jej vydláždili práve ženy. Iróniou je, že takýmto správaním si pília konár aj pod sebou. Ako sa uvádza ku koncu, miestny farár má na bosorky nos a už sa rozhliada po ďalšej obeti.
Vynára sa tiež otázka, či by sme mali Agátu a ďalšie ženy s rovnakým osudom označovať bosorkami či čarodejnicami, keďže každému človeku pri zmysloch je jasné, že nelietali na metlách, ani neobcovali s diablom. Priznanie k týmto činom bolo výsledkom mučenia, ponižovania a psychického nátlaku. Stali sa obeťami nenávisti, žiarlivosti, klebiet či nešťastnej zhody náhod, ktoré viedli k tomu, aby im spoločnosť a cirkev pridelili smrteľnú nálepku s názvom bosorka.
Procesy s ,,čarodejnicami“, ktorých výsledkom bolo umieranie v mukách na hranici, sú našťastie minulosťou. Je však na zamyslenie, či v upravenej podobe neprebieha tento fanatický hon dodnes.
,,Takto nemôže kričať ľudská bytosť, vidíte, že šlo o diablovu nevestu,“ naklonil sa k mestskému fiškusovi biskup Žigmund Mašlica, ktorý sa napokon predsa len prišiel pozrieť, ako bude spravodlivosti učinené zadosť. ,,Týmto činom sme jej preukázali otcovskú milosť.“
Ak vás článok zaujal, knihu Agáta si môžete kúpiť v Martinuse.
Prečítajte si rozhovor s autorkou Denisa Fulmeková: Agáta je svojím spôsobom príbehom súčasným.
Autorka: Denisa Fulmeková
Vydavateľstvo: Slovart
Rok vydania: 2020
Počet strán: 144
