Benedek Totth: Postoj môže vyzerať aj tak, že niekto šmarí knihu o stenu

Benedek Totth je maďarský prekladateľ, redaktor a spisovateľ, známy najmä ako autor kontroverznej knihy Mŕtve body. Ide o jeho debutový román, ktorý sa dočkal pozitívnych hodnotení od kritikov a zároveň získal ocenenie Margó. Recenziu si môžete prečítať tu.

Čo vás inšpirovalo k napísaniu knihy Mŕtve body?

Najprv sa mi pred očami zjavil obraz, z neho sa to celé začalo odvíjať. Neskôr mi samozrejme došlo, čo všetko v sebe zhusťoval tento „náhodný“ výjav s mladíkmi ženúcimi sa v aute diaľnicou. Aj mňa samého prekvapilo, ako veľmi som sa dokázal ponoriť do ich príbehu, i keď tá samotná scéna bola fiktívna. Sám som sa v puberte veľmi nebúril, nevedel som, ako sa treba správne búriť, no vadilo mi strašne veľa vecí. Možno práve tie potláčané výkriky sa vyplavili v tomto mojom románe.

 Je cieľom knihy kritizovať dnešnú mládež, poukázať na spoločenské problémy alebo len vyrozprávať príbeh partie problémových tínedžerov?

V žiadnom prípade som nechcel kritizovať dnešnú mládež, ani preto, lebo ju vlastne nepoznám. A okrem toho sa mi prevracia žalúdok od moralizovania, ani ja nemám rád, ak mi povedia, čo mám ako robiť. No som rád, ak román hovorí o istých problémoch, ktoré možno nie sú typické len pre našu súčasnosť. To, že sa človek pustí do písania románu môže mať zrejme viac príčin, no musíme si dávať pozor na to, aby sme nepísali len nejaké posolstvá, ale — smutné, vtipné, brutálne a iné — príbehy. Čitatelia, keď začnú čítať knihu, túžia po všeličom, ale určite nie po poučovaní.

Máte pocit, že súčasní mladí ľudia žijú život bez pravidiel podobne ako vaše postavy?

Podľa mňa nejestvuje čosi ako dnešná mládež. Dnešní mladí majú milióny tvárí, tak ako sme ich mali svojho času aj my. Situácia sa líši v tom, že vyrastajú v iných podmienkach a to im nezávidím. Digitalizácia a sociálne média na nich vyvíjajú strašný tlak, a ani neskutočná miera rozšírenosti porna im dospievanie nezľahčuje, nepomáha tomu, aby mladí chlapci a dievčatá prežívali svoju sexualitu normálne. No nezávisle od toho aj dnes sa nájdu mladí, čo dodržujú pravidlá a aj takí, čo ich obchádzajú, rovnako ako tomu bolo pred 10, 20, 30 alebo 100 rokmi.

Lucia Molnár Satinská (prekladateľka) a Benedek Totth na prezentácii knihy Mŕtve body.

Niektorí čitatelia môžu vaše dielo považovať za kontroverzné a provokatívne. Existuje podľa vás nejaká hranica medzi tým, čo ešte patrí do kníh a čo už naopak nie je vhodné?

Nie je na škodu ak literárny text provokuje diskusiu, alebo núti zaujať nejaký postoj, stanovisko a ten postoj môže vyzerať aj tak,  že niekto šmarí knihu o stenu. Ako spisovateľ si myslím, že sa románu môže stať len jedna naozaj nepríjemná vec, keď ju začne obklopovať ticho. Literatúru a v širšom zmysle umenie pokladám za priestor nespútanej tvorivej slobody. A to by bol dosť problém, ak by sa do neho nezmestilo čokoľvek, alebo hoci aj všetko. Samozrejme nebolo by šťastné, ak by provokácia a zobrazovanie násilia boli samoúčelné. Hoci niekedy nie je ľahké rozhodnúť, kde sú hranice. Úlohou spisovateľa je napísať knihu a čitateľ potom rozhodne o tom, či je preňho prijateľná, či ju potrebuje a ak nie, tak ju odloží.

 Aké štýl písania preferujete ako čitateľ?  

Som „všežrút“, čítam hlavne beletriu, no mám rád aj populárnejšie žánre. Často vo vlastných textoch používam postupy detektívky, sci-fi, alebo hororu. No predsa nepíšem výslovne detektívky, sci-fi ani horor. Asi ma priťahujú práve prechody, šedé zóny. Je zaujímavé, že aj žánrové zaradenie mojej knihy Mŕtve body spôsobila kritikom problémy.  Napríklad vo Francúzku vyšla vo vydavateľstve Actes sud v prestížnej edícii kriminálok.

 

Za sprostredkovanie rozhovoru a preklad ďakujem vydavateľstvu Zelený kocúr. 

Riadim sa podľa hesla – koľko kníh prečítaš, toľkokrát si človekom. Mám rovnako rada odbornú literatúru aj beletriu. Verím, že každá kniha v sebe nesie nejaké posolstvo, a preto sa v nich rada vŕtam a čítam medzi riadkami. Zaujímajú ma aj témy tvorivého písania a self-publishingu, keďže sama píšem a publikujem vlastné príbehy.