Erika Jarkovská: Písanie je pre mňa cestovanie v čase

Erika Jarkovská sa vo svojich dielach zameriava na indiánsku tematiku. O tom, prečo je to tak a aj mnohé ďalšie sa dozviete z krátkeho rozhovoru.

Kedy ste v sebe objavili spisovateľský talent? Aké boli vaše spisovateľské začiatky?

Neviem, či smiem hovoriť o talente, skôr o potrebe tvoriť, od detstva som nejakým spôsobom inklinovala k umeniu – či výtvarnému alebo hudobnému. Od detstva som aj vášnivý čitateľ. Na základnej škole som rada písala slohy, na strednej škole som začala aj s malými literárnymi počinmi – poviedkami, ktoré však čítali len spolužiačky.

Ako 18-ročná som sa pustila do prvého románu (boli to práve Bojovníci dúhy, ktorí vyšli ako ebook vo vydavateľstve Koruna), ale na dlhé roky som ho nechala tak, vyzeralo to teda, že zostane aj posledným. Do jeho prepisovania som sa pustila až v roku 2009. Začiatkom roka 2010 som ho zverejnila na portáli Mám talent, čo bol (a je) projekt vydavateľstva Ikar pre začínajúcich autorov. Keď sa mi naň dostalo podnetnej kritiky, pustila som sa opäť do jeho prerábania. To bolo na jar roku 2011. A práve vtedy ma akosi „kopla“ múza, pretože z Bojovníkov sa stala trilógia a vznikli aj ďalšie romány, hoci pôvodne som vôbec neplánovala písať.

V diele Bojovníci dúhy ste spracovali osudy indiánskeho kmeňa Zunov. Na slovenské pomery ide o pomerne neobvyklú tému. Prečo ste si ju vybrali?

Výber témy súvisí s mojou láskou k indiánskemu národu, ktorú nedokážem vysvetliť, iba prijímam a žasnem, že je to tak. Možno ma fascinuje ich postoj k prírode, ich vytrvalý boj za svoje práva, možno je to len smútok z ich osudu či rozhorčenie z toho, čo všetko sa im v mene scivilizovania za stáročia udialo.

V Bojovníkoch však nevykresľujem iba Zunov. Približujem aj Javapajov a Čirikavov. Prečo? Dej sa odohráva v polovici 19. storočia na juhu vtedajšieho Nového Mexika (v súčasnosti je toto územie rozdelené na Arizonu a Nové Mexiko), čo bolo práve územím divokých bojovných kmeňov, nazývané Apacheria – Nepriateľské územie. Je pochopiteľné, že som preto nemohla v príbehu opisovať kmene Indiánov, ktoré tu nežili. Vlastne mohla, len by to nebolo vierohodné. 🙂

Čo pre vás znamená písanie kníh?

Predovšetkým veľký relax, pri písaní nepociťujem únavu (no dobre, niekedy áno, ale iba trochu). Písanie je pre mňa únik z reality, terapia pokojom a tvorivosťou, vymanenie sa z problémov či už vlastných alebo súčasného diania, i keď pravdupovediac, niekedy do príbehov prepašujem to, čo sa ma bytostne dotýka – spoločenské krivdy alebo politická nespokojnosť. Pretože sa zameriavam na historické romanticko-dobrodružné príbehy 19. storočia z USA, je pre mňa písanie aj cestovaním v čase a na miesta, ktoré by som rada navštívila, pretože ma niečím fascinujú – či už udalosťami alebo prekrásnou prírodou.

Kde hľadáte inšpiráciu? Máte nejaký rituál alebo obľúbené miesto pri písaní?

Obľúbené miesto nemám (píšem, kde práve môžem, hlavne nech mám pokoj), o nijakom „tvorivom“ rituáli neviem. Inšpiráciu pre príbehy hľadám na internete – veľa surfujem, pátram, čítam zaujímavosti, a potom premýšľam, či by stálo za to spracovať ich a urobiť z nich príbeh, ktorý by „žil a zaujal“.

Kým v prvom diele Bojovníkov figurovali čisto vymyslené postavy, v dvojke som sa už zmienila aj o skutočných; v trojke som skutočné postavy „oživila“ a nechala ich konať vedľa vymyslených. Odvtedy sú všetky moje romány  inšpirované práve životom skutočných postáv, o ktorých som sa nejakým spôsobom dozvedela a zaujali ma natoľko, že som sa rozhodla stvoriť o nich vlastné príbehy (aj keď sa pridržiavam historických faktov) a dostať ich k čitateľom. Spravidla píšem o tom, o čom by som si sama rada prečítala a len dúfam, že rovnako ako mňa, to bude zaujímať aj ostatných.

Je bežné, že spisovatelia sú aj vášnivými čitateľmi. Akému žánru dávate prednosť ako čitateľ? Ktoré dielo na vás doposiaľ najviac zapôsobilo?

Čo sa žánru týka, rada siaham po historických románoch, detektívkach, vedeckej fantastike, spoločenských románoch, milujem životopisy osobností, najmä umelcov, ale zaujímam sa aj o literatúru faktu. Dlhé roky som čítavala iba literatúru faktu, obľúbenými autormi boli a zostali Däniken, Buttler, Souček, Zamarovský. No a nevyhýbam sa ani tzv. motivačným knihám. Vo všeobecnosti platí, že nedelím knihy na také či onaké; kniha ma musí zaujať, musí mi niečo odovzdať – myšlienku, pocit, posolstvo – a musí ma prinútiť aspoň chvíľu o prečítanom premýšľať. Ak to tak nie je, čo sa stáva, potom ju radšej zatvorím a neoberám sa o čas, ten radšej venujem písaniu. V podstate sú knihy ako ľudia, tiež sa so všetkými nekamarátime.

Čo sa týka knihy môjho života? Jednoznačne je ňou kniha Dee Browna: Moje srdce pochovajte pri Wounded Knee. Dostala som ju od sestry k 18. narodeninám a vtedy som ešte netušila, ako hlboko ma zasiahne jej obsah. Kniha približuje neprikrášlený osud pôvodných obyvateľov severnej Ameriky, ich porážku a takmer až úplné vyhladenie, ale hovorí aj o nádeji Indiánov uplatniť a uviesť do života základnú požiadavku – právo byť Indiánom v USA. Bez hanby ju považujem za svoju súkromnú Bibliu.

Na čom momentálne pracujete?

Práve dokončujem siedmy román o veľkom dobrodružstve a o stratenej láske. Ide o historický príbeh zo severnej Ameriky, inšpirovaný skutočnou domorodou ženou, ktorá zohrala významnú úlohu pri objavovaní suchozemskej cesty k Pacifiku a ktorej smrť dodnes vyvoláva polemiky ako medzi historikmi, tak medzi Indiánmi. Odohráva sa v období rokov 1805 až 1866, čo je pomerne rozsiahle obdobie, preto je príbeh rozdelený do troch častí. Každá má svoju hlavnú postavu, zasadenú do iného prostredia, zdanlivo sa príbehy rozchádzajú, ale na konci sa všetko vysvetlí a čitateľ sa dočká aj zaujímavého prekvapenia. Ide o dobrodružný príbeh, avšak ústredným motívom je láska, ktorá sa vinie od jeho začiatku až do konca, aby ho okorenila, zjemnila a skrášlila.

Riadim sa podľa hesla – koľko kníh prečítaš, toľkokrát si človekom. Mám rovnako rada odbornú literatúru aj beletriu. Verím, že každá kniha v sebe nesie nejaké posolstvo, a preto sa v nich rada vŕtam a čítam medzi riadkami.