Píšem poviedku: 17. Ukážková poviedka Vadí nevadí

Tento článok je súčasťou série Píšem poviedku. Kompletný zoznam článkov nájdete tu.

Sme už na konci, a preto som sa rozhodla uverejniť túto krátku poviedku, ktorá môže slúžiť ako príklad a inšpirácia. Verím, že vám publikované články aspoň trochu pomohli v písaní a dúfam, že sa vám poviedka bude páčiť. Príjemné čítanie. 😊

Vadí nevadí

                Keď sa Silvia začala stretávať s Marekom, všetci boli proti. Ale čím viac ju rodičia a kamaráti odhovárali, tým viac po ňom túžila. Nechápala, prečo na ňom každý hľadá chyby. Po sérii nudných vzťahov, konečne zažívala niečo vzrušujúce. Rande s Marekom nikdy nebolo obyčajné. Raz ju vzal na tandemový zoskok, inokedy ju na strelnici učil, ako strieľať zo zbrane a všade sa rozvážali na jeho motorke. Ľudia vraveli, že je ňou posadnutý, ale podľa Silvie len závideli.

                ,,Aj ja som ním posadnutá. Tak to chodí, keď sa človek naozaj zamiluje,“ odpovedala pohotovo, keď jej dohovárali. Rozhodla sa, že si nenechá pokaziť sľubný vzťah závistlivcami, a keď ju Marek pozval na Silvestra do hôr, okamžite súhlasila. Predstavovala si luxusnú chatu s vírivkou a presne tak to aj bolo. Len jej zabudol povedať, že tam nebudú sami. Popozýval pár svojich priateľov, čo Silvii až tak nevadilo, kým ich bližšie nespoznala. Muži boli hrubí a vulgárni, ženy povrchné a protivné. Marek sa smial na ich hrozných vtipoch, ale keď sa Silvie spýtal, prečo sa nebaví, povedala len toľko, že túžila oslavovať Nový rok vo dvojici. Tón hlasu zvolila ostrejší, ako pôvodne chcela a Marekova nálada viditeľne klesla. Už sa nebavil tak ako predtým, mračil sa a prestal sa zapájať do rozhovoru. Silvia pocítila výčitky. Rozhodla sa pridať do jednej z blbých hier, aby mu ukázala, že sa nehnevá.

                Hra sa volala ,,Vadí nevadí“ a keďže nechcela odpovedať na oplzlé otázky, zvolila si ,,vadí“ a v duchu sa modlila, aby vymysleli nejakú normálnu úlohu. Na jej prekvapenie však s nápadom prišiel Marek: ,,Čo keby sme ťa na pár minút zavreli do pivnice? Akurát to stíhame do polnoci.“

                Všetci sa zasmiali a Silvia len pokrčila plecami. Pivnicu si predstavila ako miestnosť obloženú kameňom s biliardovým stolom a policami plnými drahého vína. To nemôže byť také strašné.

                Vchod sa nachádzal na chodbe. Čakala, že tam budú dvere, ale Marek len odtiahol chlpatú kožušinu, pod ktorou sa nachádzal železný poklop na zámok. Z vrecka vytiahol zväzok kľúčov. Stiahlo jej žalúdok.

                ,,Kde sa tam rozsvecuje?“ spýtala sa zízajúc na čiernu dieru. Vchod do pivnice vyzeral ako tlama nejakého netvora. Svetlo na chodbe odhalilo len pár schodov a obrysy nejakých rároh niekde na konci.

                ,,Svetlo sa pokazilo, keď sme tu boli naposledy a ešte sme ho neopravili.“

                ,,Robíš si srandu?“

                ,,Niekto už pustil do gatí,“ zachechtali sa ostatní. Silvia vedela, že ak tam teraz nepôjde, budú si z nej uťahovať celý víkend.

                ,,Stačí, keď tam vydržíš pár minút. Je to len hra,“ povedal povzbudzujúco Marek.

                ,,Máš baterku?“ spýtala sa neisto.

                ,,Máš baterku?“ napodobnila ju jedna z prítomných piskľavým hlasom a všetci sa začali rehotať ako vyšinutí.

                ,,Nechaj tak, zvládnem to aj bez nej!“ odvrkla Silvia urazene. Nebolo jej všetko jedno, ale snažila sa v duchu upokojiť. Marek predsa nedovolí, aby sa jej niečo stalo. Pomaly zostúpila po schodoch.

                ,,Pozor na hlavu!“ varoval ju predtým, než sa ponorila do úplnej tmy. To najhoršie však ešte len prišlo, keď počula, ako otáča kľúčom v zámke.

                ,,Prečo zamkýnaš?“ zvolala hystericky a rukou udrela do poklopu. Nikto neodpovedal. Začula len smiech a zvuk odchádzajúcich krokov. Srdce jej začalo biť šialeným tempom, cítila, ako nadskakuje až v hrdle. Chcela kričať, ale slová sa zasekávali v krku, akoby jej dochádzal kyslík. Len sipela cez zaseknuté zuby, búchala do poklopu a škriabala jeho okraje, ale bolo to zbytočné.

                Naplnil ju desivý pocit, že v temnote sa skrýva niekto ďalší a potichu ju sleduje. Takmer cítila, ako k nej naťahuje ruky. Už len centimeter a dotkne sa jej. Rýchlo sa otočila chrbtom k poklopu, sadla si čo najvyššie a rukami sa zaprela do schodov pripravená kopať a brániť sa za každú cenu. Potom si predstavila, ako ju monštrum chytí za nohy a siahne so sebou dolu. Okamžite si pritlačila kolená k hrudi a pevne ich objala. Viečka mala pevne stisnuté, aj keď nemala šancu niečo uvidieť. Kývala sa zo strany na stranu a nasávala do pľúc zatuchnutý vzduch. Po chvíli sa trochu upokojila.

                Hrdlo sa jej uvoľnilo, ale rozhodla sa, že nebude volať o pomoc, ani prosiť, aby ju pustili von. Nedožičí im takú radosť, nedovolí, aby sa zabávali na jej strachu. Keď nebude vyvádzať, určite ju čím skôr pustia von. Nemôžu ju tu držať, jednoducho nemôžu! Sedela pričupená na schodoch a snažila sa myslieť na obyčajné veci –  januárové skúšky, povianočné výpredaje a na babku, ktorú sa chystá budúci týždeň navštíviť.

                Vtom jej napadlo, že si môže posvietiť mobilom a takmer sa zasmiala od šťastia. Rýchlo šmátrala po vreckách, ale nádej ju čoskoro opustila, keď si spomenula, že ho vyložila v obývačke na stôl. Po studenom tele stiekli kvapky potu. Spojila roztrasené ruky a začala sa piskľavým hlasom modliť, ale tela sa znovu začala zmocňovať panika. Skôr než si to uvedomila, z úst namiesto slov vychádzali len piskľavé nádychy. Mala pocit, že sa dusí a temnota ju požiera. Vtom započula, ako niekde v dome nahlas odpočítavajú. Blížila sa polnoc. Ich hlasy spôsobili hystériu. Opäť sa zúrivo vrhla na poklop a tentokrát aj kričala. Už nezáležalo na tom, že ju budú pokladať za zbabelca, len nech sa konečne dostane von.

                ,,Pustite ma!“ vrešťala z plných pľúc. Jej škrekot prehlušilo nadšené výskanie, ktoré prešlo do divého revu. Zrejme sa dobre bavia. Zrazu sa ozvalo niekoľko výbuchov, až nadskočila. Tí kreténi odpaľujú petardy vo vnútri!

                ,,Toto je najhorší deň môjho života!“ zvreskla cez slzy. Zaprisahávala sa, že s Marekom už nechce mať nič spoločné. Akurát čo mu vylepí hneď, ako sa odtiaľto dostane. Myšlienka na to ju trochu povzbudila. Predstavovala si, že má nejakú moc a dokáže ovplyvniť svoju situáciu.

                Nastalo ticho, pod poklopom aj nad ním. Silvia sa nazdávala, že odišli von odpaľovať ďalšiu pyrotechniku, keď zachytila zvuk krokov. Niekto sa približoval. Keď začula otáčajúci sa kľúč, srdce jej opäť začalo šialene biť. Poklop sa nadvihol a Silviinu tvár zalialo svetlo. Úplne ju oslepilo, ale napriek tomu divoko liezla von, ako keď sa topiaci snaží dostať na hladinu. Videla obrysy človeka, ktorý jej pomáhal, ale nedokázala rozoznať, kto to je. Len podľa hlasu zistila, že sa jej prihovára Marek.

                ,,Nedotýkaj sa ma!“ skríkla a drsne ho od seba odstrčila. Zrak sa jej konečne úplne upravil a jasne mu videla do tváre. Najradšej by ho uškrtila holými rukami, ale rozhodla sa, že s ním nebude strácať čas. Nestojí za to. Otočila sa mu chrbtom a vykročila do obývačky. Musí sa od týchto bláznov čo najrýchlejšie dostať preč. Zavolá rodičom, aby po ňu prišli, hoci to bude trvať hodiny, kým sa sem dostanú. Lenže keď prekročila prah obývačky, všetka zúrivosť sa premenila na ľad. Svaly stuhli na kameň. Všade, kam sa pozrela, bola krv – na stenách, na nábytku, ale hlavne na podlahe, kde sa povaľovali zastrelené mŕtvoly.

                Počula, ako sa k nej približuje, ale nevládala sa pohnúť. Cítila sa ako paralyzovaná. Marek k nej pristúpil zozadu a objal ju okolo pása. Nedokázala povedať jediné slovo. Chlpaté ruky ju obopínali ako chápadlá.

                ,,Prosím, už sa na mňa nehnevaj. Konečne sme tu len my dvaja. Vidíš? Všetkých som sa ich kvôli tebe zbavil.“

                Cítila, ako sa na ňu tlačí a tvár si zabára do jej vlnitých vlasov. Na uchu pocítila jeho teplý dych ako nežne šepká: ,,Šťastný Nový rok, láska!“

Riadim sa podľa hesla – koľko kníh prečítaš, toľkokrát si človekom. Mám rovnako rada odbornú literatúru aj beletriu. Verím, že každá kniha v sebe nesie nejaké posolstvo, a preto sa v nich rada vŕtam a čítam medzi riadkami.