Michaela Ella Hajduková: O hrôzach Lebensbornu zatiaľ veľa ľudí nevie

Michaela Ella Hajduková je slovenská spisovateľka, ktorá sa špecializuje na príbehy spájajúce históriu, tajomno a nadprirodzeno, pričom nechýbajú ani láska a vášeň. Na pulty kníhkupectiev sa práve dostal jej nový román Nemecké dievča neplače.

Vaše najnovšie romány Zákon krvi a Nemecké dievča neplače sa venujú problematike vojnových a povojnových čias nacistického Nemecka. Prečo ste sa rozhodli pre túto tematiku?

Už veľmi dávno som túžila napísať román z obdobia druhej svetovej vojny, ale nechcela som napísať iba ďalšiu knihu o holokauste. Chcela som niečo iné, ale také čo by takisto stálo za to, položiť to na papier. A potom som natrafila na Lebensborn. Bola som zhrozená zo všetkého, čo som sa o ňom dočítala, čo som si v dokumentoch pozrela a preto som sa rozhodla o ňom písať. Že to bol dobrý nápad dokazuje každá beseda, ktorú odvtedy robím. Takmer nikto netuší, čo bol Lebensborn. Snáď moje knihy prispejú k tomu, že sa ľudia o týchto zverstvách dozvedia viac.

Romány odohrávajúce sa v minulosti vyžadujú detailný prehľad danej doby pre verné vykreslenie deja a postáv. Ako sama vravíte, o nacistickom programe Lebensborn (unášanie a ,,ponemčovanie“ árijsky vyzerajúcich detí z okupovaných krajín) veľa ľudí netuší. Odkiaľ ste čerpali informácie?

Lebensborn nebol iba o unášaní a ponemčovaní. Mal viacero cieľov. V prvom rade vznikla organizácia na zvýšenie počtu árijských detí, narodených čistokrvným nemeckým matkám a otcom. Domovy slúžili spočiatku ako luxusné pôrodnice. V druhom rade tam patrili aj deti z mimomanželských zväzkov. Taktiež tam spadali aj deti narodené v ďalších domovoch, i v okupovaných krajinách ženám, ktoré boli Poľky, Nórky, Švédky, Češky…. a ktoré vyhovovali rasovým kritériám. No a tiež tam spadali tie unášané a ponemčované deti.

Čo sa týka štúdia, objavila som skvelú knihu Panská rasa od Michaela Leapmana a Catrine Clayovej. Tá kniha je skvelým obrazom toho, čo presne bol Lebensborn aj ako vznikla jeho myšlienka a aj o tom, že Himmler s Hitlerom neboli prví, ktorí ju chceli uskutočniť. Ale boli prví, ktorí nabrali tú drzosť a rozbehli túto strašidelnú organizáciu. Informácie som čerpala aj z početných dokumentov, ktoré boli na túto tému natočené. Takisto som si pozrela more fotiek, ktoré Google ponúka. Nacisti si radi veci dokumentovali a ostalo po nich veľa fotografického materiálu. Čo sa Lebensbornu týka, fotili deti, sestry a priestory domovov. Matky nesmeli fotiť. Preto je na internete množstvo fotiek, z ktorých som si poskladala obraz o tom, ako také domovy vyzerali. Zvlášť ten v Steinhoringu, ktorý spomínam v knihe Zákon krvi podrobnejšie.

V románe Nemecké dievča neplače píšete o českom dievčatku, ktoré bolo vytrhnuté z rodného prostredia a odvedené násilím na germanizáciu. Inšpirovali ste sa skutočným príbehom konkrétnej osoby?

Áno. Inšpirovala som sa osudom dievčatka z vypálených Lidíc. Postava Friedy z mojej knihy je však úplne vymyslená. To dievčatko ma iba inšpirovalo k tomu, napísať knihu o unášaní detí nacistami v rámci Lebensbornu. Taktiež som videla film Kukučka v temném lese a aj unesené dievčatko, ktoré bolo tam hlavnou postavou, ma inšpirovalo k napísaniu Friedy.

Nemecké dievča neplače je príbeh, na ktorý čitateľ tak ľahko nezabudne a určite aj trochu zmení jeho pohľad na druhú svetovú vojnu. Čo pre vás písanie a vydanie tejto knihy znamenalo? Zmenilo vás v niečom?

Už keď som písala Zákon krvi, veľmi som sa bála ako túto tému ľudia prijmú. To isté platí aj o knihe Nemecké dievča neplače. Hrôzy holokaustu sú lepšie zmapované, o hrôzach Lebensbornu zatiaľ veľa ľudí nevie. Som preto veľmi rada, že knihy majú skvelé ohlasy. Mňa osobne asi nezmenila v ničom, ale určite ma navždy poznačilo štúdium Lebesnbornu. Na mnohé veci a osudy detí, na všetko, čo nacisti vykonali matkám a deťom už nikdy nezabudnem. A už nikdy si nevypočujem Abbu bez toho, aby mi nenapadlo, že Anni Frid je dieťa Lebensbornu.

Hoci kniha Nemecké dievča neplače vyšla len pred pár dňami, máte už nápady na ďalší román?

Ak všetko dobre pôjde, do konca roka by mala vyjsť ďalšia moja kniha, ktorá už je napísaná. Už sa však nevenujem vojne. Rada si vyberám zvláštne témy, to už asi moji čitatelia postrehli. 🙂 Každá kniha, ktorú napíšem sa drží schémy: súčasnosť, minulosť a svet medzi nebom a zemou. Aj tá ďalšia. Odohráva sa zčasti v budúcnosti. Hlavnou postavou je žena menom Nia, ktorá žije v modernom podzemnom svete. Stane sa súčasťou výskumného tímu, ktorý cestuje v čase. Ten má svoje pravidlá a nesmú sa porušiť. Ale Nia sa v minulosti zamiluje. Príbeh je nielen o Nii a jej láske z minulosti, ale aj o prírode, našej planéte a o tom, čo sa môže stať, o čo všetko môžeme prísť.

Teraz pracujem na ďalšej knihe. Kým mi to píše, tak píšem. 🙂 Tentoraz som si však vybrala trochu ťažkú tému, hlavne náročnú na štúdium, lebo píšem o postavách z našej minulosti. Ide o Ľudovíta Štúra a Adelu Ostrolúcku. Je to zaujímavé písanie, baví ma to a sama som zvedavá, ako táto kniha dopadne. 🙂

Čo by podľa vás nemalo chýbať dobrej knihe? Preferujete ako čitateľka určitý žáner alebo autora?

Pre mňa osobne tam nesmú chýbať emócie. Ja ich v knihe potrebujem. 🙂 Potrebujem ten príbeh „cítiť“ a prežiť. Musí sa mi dostať pod kožu. Ja čítam všeličo, len ma to musí niečím zaujať, pritiahnuť. Mám rada historické romány, horory, fantasy… je to ozaj rôzne. Ale ako som už spomenula, kniha ma musí niečím silno zaujať a pritiahnuť. Zbožňujem Harryho Pottera, ale aj trilógiu o Márii Magdaléne od Kathleen McGowanovej, tiež Tolkienovho Pána prsteňov, i Stokerovho Draculu, Prsteň a Zoju od Steelovej…

Je ťažké presadiť sa ako spisovateľka na slovenskom trhu? Aká bola vaša cesta k vydaniu prvej knihy?

Myslím, že je to dosť ťažké, lebo je nás tu už dosť veľa. 🙂 A o miesto sa „bijeme“ so zahraničnými autormi. Ale na druhej strane, čitateľ má väčšie možnosti výberu.

Moja cesta k vydaniu prvej knihy bola tŕnistá. 🙂 Keď som písala román Siete z času, ani vo sne by mi nenapadlo, že raz vyjde ako kniha. Počas vysokej školy som objavila web Mámtalent a tam som sa registrovala ako Ella. Pridávala som kapitoly a zistila som, že sa to ľuďom celkom páči. Potom som sa prihlásila do Literárnej ceny, ktorá sa tam každý rok vyhlasuje a dostala som sa až do finále. No a potom mi už volala pani riaditeľka, že mi vydajú knihu. 🙂 Vyzerá to jednoduchšie, ako to naozaj bolo. Veľa som musela prepisovať, vyhadzovať, nahrádzať, uberať, pridávať, opravovať… Na začiatku, keď som sa prihlásila na Mámtalent, tá kniha vyzerala celkom inak ako na konci, keď vyšla ako Všetky moje tváre.

Riadim sa podľa hesla – koľko kníh prečítaš, toľkokrát si človekom. Mám rovnako rada odbornú literatúru aj beletriu. Verím, že každá kniha v sebe nesie nejaké posolstvo, a preto sa v nich rada vŕtam a čítam medzi riadkami.