Denisa Fulmeková je etablovaná slovenská spisovateľka, ktorá má na konte viacero úspešných románov. Pri tvorbe najnovšej knihy Agáta sa inšpirovala osudom prvej ženy, ktorú v Prešporku obvinili z čarodejníctva a upálili na hranici.
Kedy vás prvýkrát napadla myšlienka na spracovanie Agátinho príbehu?
S príbehom Agáty som sa stretla už pred takmer dvadsiatimi rokmi, keď som písala krátky článok o osádzaní pamätnej tabule na jej počesť. O mnoho rokov neskôr ten príbeh vyplával z pamäte v rozhovore s jednou mojou priateľkou. Keďže ju to zaujalo, šla sa na druhý deň pozrieť na spomínanú pamätnú tabuľu, ale zistila, že po nej ostalo iba prázdne miesto. Nedalo jej to, a pričinila sa o výrobu jej repliky a znovuosadenie. Odrazu som cítila, že ten príbeh je stále živý a oslovuje ďalších ľudí. A mňa začalo zaujímať, ako sa to mohlo stať, že niekto vzniesol obvinenie z čarodejníctva a nevinná žena kvôli tomu prišla o život.
Z akých dokumentov ste vychádzali a ako prebiehal proces zbierania informácií?
Vychádzala som najmä z obžaloby, ktorá sa dá nájsť v dostupnej literatúre. Inak som postupovala od širšieho rámca globálnych dejín procesov s čarodejnicami až k uhorským reáliám a napokon i k dejinám Pyspekov, teda dnešných Podunajských Biskupíc. Samozrejme, je to veľmi rozsiahla téma a ja som si naštudovala iba základné veci. Pochopiteľne, ak som chcela príbeh Agáty podať formou beletrie, musela som sa oboznámiť aj s vtedajšími reáliami.
Zmenil sa v niečom váš pohľad na hon na čarodejnice? Bolo niečo, čo vás prekvapilo?
Pochopila som, že za tie štyri storočia sa ženy nesmierne oslobodili a emancipovali. No zároveň treba dodať, že niektoré postoje a ľudské vlastnosti sa nezmenili. Čo je v dejinách ľudstva štyristo rokov? V podstate krátky časový úsek. Až pôjdete v Bratislave od Michalskej brány smerom na Župné námestie, tak niekde v týchto miestach stálo popravisko. Občas tam nechali visieť obesencov pre výstrahu, aby pocestní, ktorí vchádzali do mesta, videli, aký trest ich stihne, ak sa previnia. Možno budete sedieť v električke, ktorá tadiaľ premáva, keď vás prekvapí, rovnako ako mňa, že tadiaľto sa premávali aj dejiny.
Bolo ťažké knihu napísať? Vytvoriť príbeh mladej ženy, o ktorej ste vedeli, že ju nečaká dobrý koniec?
Napísať akúkoľvek knihu je ťažké. Teda ťažké, a zároveň zaujímavé a naplnené zadosťučinením a radosťou z kreatívnej práce. Tento konkrétny príbeh bol pre mňa prekvapením už len tým, že som sa doň pustila. Nikdy som neplánovala písať historickú prózu a vlastne sa mi to ani celkom nepodarilo. Agáta je totiž svojím spôsobom príbehom súčasným.
Okrem hlavnej hrdinky sa v knihe mihne viacero vedľajších postáv, ktoré síce nedostanú veľa priestoru, ale sú veľmi zaujímavé. Máte predstavu, ako pokračoval život kata Henkera alebo Agátinho manžela Borboláša?
Postava kata je vymyslená, i keď som si o živote katov z toho obdobia niečo preštudovala. Koniec koncov, aj meno som mu dala jednoduché – kat Kat (henker značí po nemecky kat). A Agátin manžel sa vytratil z obžaloby i z mne dostupných prameňov. Odrazu naozaj akoby ani neexistoval…
Recenziu na knihu Agáta si môžete prečítať na blogu: Knižka s prepracovaným príbehom o prvej prešporskej ,,bosorke“
